Dňa 22. februára 2019 sa naša škola ponorila do histórie spolu s pánom Vladimírom Strmeňom, ktorý bol priamym účastníkom Slovenského národného povstania. Porozprával nám množstvo príbehov, ale aj vlastné skúsenosti z tohto obdobia. Všetky príbehy sa udiali keď mal len 17 rokov. Narodil sa v roku 1928 v starej baníckej osade Richtárová neďaleko Starých Hôr a momentálne má neuveriteľných 90 rokov. Z jeho života pred narukovaním sme sa dozvedeli o tom, že ako 3 ročný prišiel o otca a matka bola nútená, aby ho vychovávali v sirotčinci v Radvani, kde objavil aj svoj talent k hudbe. Strávil tu 7 rokov svojho detstva. Už počas školských rokov pán Strmeň so svojimi spolužiakmi pociťoval prichádzajúcu vojnu. Spomenul nám napríklad plynové komory, do ktorých museli ísť s nasadenými plynovými maskami a hodinu v nich vydržať, rôzne poplachy a veľmi dlhé výpravy v akomkoľvek počasí každé 2 týždne. Neskôr 12. septembra 1942 narukoval do armády. V tento deň si môžeme pripomenúť falošné bombardovanie v Banskej Bystrici a veľkú paniku a krik v meste počas radvanského jarmoku. Toto bol prvý deň pre nováčikov v armádnej kapele. Vladimírovi bola pridelená trúba. Štúdium bolo bohužiaľ narušené blížiacim sa frontom a armádni kapelníci podstúpili výcvik so strelnou zbraňou. SNP im oznámili poplachom. 11 študenti boli prepustení domov a po vojne mali prísť na skúšky, aby sa im započítal ročník. V rodisku Vladimíra ho v jeho rodičovskom dome zverboval veliteľ partizánskeho štábu. U partizánov začínal ako spojka. Na to ho spoznal nadporučík Sitár, ktorý ho následne pozval do svojej jednotky. Vladimír absolvoval mínerský výcvik spolu s výcvikom na strelca ľahkého guľometu. Potom bojoval pri Veľkých Bieliciach a v Turci. Boje boli nemilosrdné, všade veľa krvi a nikto nevedel koľko ich prežije do večera. V tomto čase nebolo nič isté. Zranený bol aj Vladimír a bol prevezený do nemocnice v Banskej Bystrici. Našťastie ho zachránili. Opisoval nám aj kopu rúk a nôh, ktoré odoperovali bojovníkom zo zákopov. Ani nie po dvoch týždňoch od zranenia ho lekári pre nedostatok kapacity prepustili a on odišiel do hôr opäť bojovať. Nemci sa dozvedeli o spolupráci obyvateľov horských osád s partizánmi a začali plieniť Staré Hory, Donovaly a okolité osady. Partizáni zanechali v horách aj zhodené letáky, na ktorých boli priepustky pre partizánov, ktorí sa týmito mohli preukázať nemeckým hliadkam pri návrate domov. Namiesto pokojného návratu domov, skončili v masových hroboch v Kremničke, alebo boli spálení v Nemeckej. Od novembra 1944 bol pán Strmeň pričlenený k sovietskej jednotke Pomstiteľ. V tejto jednotke mali za úlohu zabrániť presunu vojenských prostredkov medzi mestami Banská Bystrica a Ružomberok. Prepadali nemecké vojská, vyhadzovali mosty, stavali zátarasy. Ničenie horských osád nemeckými vojskami neustupovalo. Napríklad vo februári 1945 bola naplánovaná výprava na vypálenie Starých Hôr. Našťastie sa ich plán odhalil a väčšina nemeckej armády bola na mieste postrielaná. Nemci sa však pomstili zabíjaním 28.marca v Priechode, Kališti, Balážoch, Španiej Doline, Starých Horách a Richtárovej. Boli neskutočne krutí, dokonca podpálili rodičovský dom pána Stmeňa a jeho matku aj s bratom hodili do horiaceho domu kvôli tomu, že pomáha partizánom. Mali šťastie, lebo vyšli zadným vchodom domu a ukryli sa v dvore pri susedoch. Deň nato dostala partizánska jednotka rozkaz, aby opustila starohorské lesy a následne pochodovala cez front. Cesta bola veľmi zložitá a prišli o nemalé množstvo vojakov. Na hore Chabenec ich zastihla mohutná fujavica, prežili len vďaka súdržnosti. Po tom ako prešli frontom bol pán Strmeň pridelený k armáde generála Svobodu v Parížovciach, dnes už zaniknutej obci. Potom ho velitelia vybrali a presunuli do Banskej Bystrice a vytvorili prvú československú posádku. Jej hlavná úloha bola dozeranie na pokojný priebeh udalostí. Nakoniec z vojny a jej priebehu si odniesol množstvo skúseností a dostal aj množstvo vyznamenaní za svoju odvahu. Nám odovzdal tieto hrôzostrašné spomienky a priblížil nám obdobie 2.svetovej vojny nie len z pohľadu historikov, ale popísal nám prežité udalosti na vlastnej koži.

Ďakujeme za toto stretnutie, ktoré v nás zanechalo hlboký dojem a dúfame, že sme sa nevideli poslednýkrát.

autor článku: Nikola Kubove 1.B.

foto: Matej Bartolomej Lietava 1.A